6.11.2013
Veru, už sú to tri mesiace. Môj život je už zabehnutý, už ma
veci prekvapujú oveľa menej často a nad bežnými vecami sa nadchýnam oveľa menej.
Ale aj tak sa vždy nájde niečo, čo ma vytrhne zo stereotypu, niečo, na čo sa
môžem tešiť, niečo, vďaka čomu sú moje dni ešte krajšie.
Ale začnime tam, kde som naposledy skončila. Posledných pár
dní jesenných prázdnin som strávila v Kodani, kam som sa veľmi tešila,
lebo som na ňu mala len tie najkrajšie spomienky. Asi som sa tešila viac ako
bolo treba, lebo po príchode do Kodane som bola celkom sklamaná. Počas
prechádzania sa centrom so všetkými pamiatkami som nevedela dostať z hlavy
jednu myšlienku: „Čo sa mi na tej Kodani minule tak páčilo?!“ túto otázku sa mi
podarilo zodpovedať až na druhý deň. Vyšlo slniečko a zo šedého
pochmúrneho mesta sa stala presne tá krásna Kodaň, ktorú som mala uloženú
niekde hlboko v kotrbe. Okrem všetkých turistických „must see“ sme sa
vybláznili (a poriadne vymrzli) v zábavnom parku a navštívili
rodinného priateľa, ktorého perfektná angličtina a skvelý zmysel pre humor
spôsobili, že túto návštevu som považovala za príjemnú aj ja a nie len
moja rodina.
Po skončení prázdnin sa zase začala normálna škola. Teda nie
úplne normálna, lebo jedna taká teta zo školy sa rozhodla, že dva týždne musíme
(my znamená exchange studenti) chodiť do školy bez počítačov. Jej dôvody na
toto rozhodnutie nebudem príliš rozoberať, ale jej cieľom bolo vraj to, aby sme
sa viac sústredili na hodiny, aby sme viac počúvali a aby sme sa viac
stali súčasťou triedy. Dosiahla tým však presný opak. Bez počítaču sa nedá
v dánskej škole robiť nič. Na každú hodinu potrebujeme dokumenty, články,
obrázky, prezentácie, videá, ktoré nám učitelia zavesia na internet. Počas
týchto dvoch týždňov sme vždy museli niekoho otravovať, aby sme aspoň tušili,
o čom sa ostatní bavia. Ďalšia vec, pri ktorej sme bez počítača stratení,
je prekladanie. Keď mám možnosť poprekladať si kľúčové slová napísané na tabuli a
vygoogliť si o tom niečo po slovensky, mám predstavu o tom, čo sa deje. Ale takto sme boli
úplne stratení. A ďalšia vec je, že
ak nemôžeme robiť to, čo robí zvyšok triedy, väčšinou trávime čas robením
gramatických cvičení alebo čítaním
dánskych knižiek. Na prvé potrebujeme internet alebo učebnice (ktoré máme na
počítači), na druhé potrebujeme slovník alebo prekladač. Takže ani dánčine sme
sa nemohli naplno venovať. Dostali sme síce nejaké vytlačené cvičenia, ale boli
neprimeranej obtiažnosti a bolo ich málo, došli mi už po prvom týždni. Na
konci týchto dvoch týždňov, čo bolo minulý piatok, sme mali s tetou, ktorá
stála za týmto skvelým nápadom stretnutie , na ktorom sme vyhodnotili
výhody a (hlavne) nevýhody tohto
experimentu. Ja už len dúfam, že sme jej dostatočne vysvetlili, že jej nápad bol
veľmi nerozumný a že sa ho už nebude snažiť aplikovať na ďalších exchange
studentoch.
Posledný októbrový piatok sme mali ďalšiu školskú party.
Tento krát tematickú- oktoberfest. Veľa študentov to zobralo dosť vážne, prišli
v takých tých typických nemeckých kostýmoch. A v škole
samozrejme čapovali pivo, ako na každej inej party.
Na ďalší deň som sa však musela s príjemnou teplou
postielkou rozlúčiť skoro ráno, na dospávanie totiž nebol čas. Bolo sa treba
pripraviť (hlavne psychicky) na rodinnú oslavu- narodeniny mojej hostmamy. Bolo
u nás 14 ľudí a drvivá väčšina z nich mala potrebu spýtať sa ma,
ako to ide s dánčinou, či som v Dánsku spokojná a či je rodina
ku mne dobrá. Ale musím povedať, aj vzdialenejší príbuzní sú veľmi milí
a počas obeda som sa nudila oveľa menej ako som očakávala.
Hneď po obede som sa vytratila, išli sme hrať so spolužiakmi
paintball. A pršalo nám. A riadne. Po dvoch hodinách sme boli
premočení do poslednej nitky, hnedí od blata, oranžoví od farby, ale aj tak
vysmiati a spokojní. A zase som si povedala vetu, ktorú si tu hovorím
až príliš často: „Ak neprechladnem teraz, tak už nikdy!“
V pondelok trošku fúkalo. Bola som v meste
a otec mi písal, či pre mňa netreba prísť. Nepovažovala som to za nutné,
vietor ešte nebol silnejší ako obvykle a popŕchalo len trochu. Ale nemala som
chuť sadnúť na bicykel a vyjsť šesť kilometrov hore kopcom, tak sme sa
dohodli, že ma vyzdvihne v meste. Asi päť minút potom, čo sme prišli domov
začalo fúkať poriadne. Bicyklovať domov v takom počasí by bolo nie len
vrcholne nepríjemné, ale aj veľmi nebezpečné. Vlaky meškali, stromy padali, ale
mojím osobným najväčším zážitkom z tejto fujavice bolo vidieť, ako nám
ponad dom letí trampolína, asi susedova.
V stredu sme mali na poobednej hodine dánčiny Halloween
„party“. Za školské peniaze sme nakúpili pizzu, chipsy, sladkosti
a nápoje, učiteľka nám doma spravila macaroni and cheese, čo sme len šupli
v škole do trúby a mali sme poriadnu večeru. Pozreli sme si horor,
pojedli sme čo sa len dalo a strávili sme príjemný večer
v spoločnosti skvelých ľudí.
A od nedele je moja rodina zase na chvíľu normálna
rodina. Ja som na týždeň u skautov, máme takú akciu, na ktorej „utužujeme
kolektív“. Bývame spolu v našej chate, varíme si, po večeroch sa hrávame a ráno
sa všetci školopovinní vyberú do školy. Je to úplne super, ale viac sa o tom
dozviete nabudúce.
Na dnes by stačilo, tak teda dopísania a prajem pekný
deň! J
Hej hej,
Čeky
