30.9.2013
Tak na začiatok, veľmi sa ospravedlňujem za vynechanie
minulotýždňového blogu. Nestíham. Nič. Mám kopu aktivít- chodím do školy, do
jazykovky, na skauting, na tréningy. Popri tom sa snažím tráviť čo najviac času
s rodinou, lebo sú super. Tak som proste musela minulý týždeň niečo
vypustiť a zlizol si to blog. Ale ani fakt, že nestíham veľa vecí, čo by
som rada stíhala a som strašne unavená nemení nič na tom, že som stále
veľmi spokojná.
Od minulého pondelka do tohto utorka som namiesto školy
chodila na kurz dánčiny do susedného mesta. Bolo to pokračovanie toho
augustového kurzu. Bolo veľmi milé zase stretnúť všetkých tých skvelých ľudí
a počuť, že nie som sama, čo sa má dobre. Nebolo to len sedenie nad
knihami, robili sme kopu zaujímavejších vecí, napríklad varenie typických
dánskych dobrôt. Ale mám pocit, že mi to dosť pomohlo aj po jazykovej
stránke. Teraz ma čaká tá ťažšia časť- donútiť sa rozprávať.
Minulú stredu som sa dozvedela, že mám novú spolužiačku,
výmennú študentku z Talianska. Je to celkom príjemné mať v triede
niekoho, kto je v rovnakej situácii ako ja a chápe ma.
Minulý piatok som po jazykovke dobrovoľne išla do školy,
lebo sme mali Fredagscafé,
takú akciu, na ktorej si môžeš kúpiť pivo alebo nejaké breezery a proste
len sedíš v škole a kecáš s kamarátmi. A keď je pekné
počasie (čo minulý piatok bolo), hrá sa futbal. Každá trieda si postaví tím
a ostatní spolužiaci ich odušu povzbudzujú. Aj keď moja trieda väčšinu
zápasov prehrala, bolo to pekné popoludnie.
V sobotu
sme boli na rodinnej oslave („sesternicine“ dvanástiny) na juhu Dánska. Začalo
sa to dobre, celá rodina (vrátane babky a dedka) vyšla na školské futbalové
ihrisko a hrali sme rundbold. No ale po návrate
dovnútra sa moje nadšenie z oslavy zmenšilo. Obklopená pätnástimi Dánmi
som celý večer sústredene počúvala ich rozhovory a snažila sa zachytiť čo
najviac slov. A už dávnejšie som pri počúvaní dánskych rozhovorov prišla
na to, že ma dosť baví počúvať intonáciu jednotlivých ľudí a na základe
toho si utvárať názor nie len o tom, čo hovoria, ale aj o nich
samotných. Takže v konečnom dôsledku som sa nenudila až tak, ako som
očakávala.
V stredu sa
zase začal školský stereotyp. Ráno vstanem, nachystám sa, sadnem na bicykel
a idem do školy. Odsedím si pár hodín (väčšinou robím nejaké gramatické
cvičenia na internete), potom príde angličtina, španielčina alebo matika, tak
sa aktívne zapájam a potom si zase odsedím pár hodín. Mám ale pocit, že
každým dňom rozumiem viac a viac. A ešte stále ma škola neprestala
baviť.
V piatok
som mala super brigádu. Na škole, kde je moja hostmama riaditeľkou, mali
takzvané „gala“, čo je taká akcia, na ktorej sa študenti aj učitelia pekne
oblečú, spolu sa v škole navečerajú a potom idú tancovať dánske
tradičné tance. Potrebovali do kuchyne niekoho, kto by umýval a utieral
riady, tak sme aj so sestrou išli. A okrem toho, že som si veľmi slušne
privyrobila, potrénovala som aj dánčinu, lebo ani jedna z tých troch tiet
kuchárok, čo tam sa nami boli poriadne nevedela po anglicky, tak na mňa celý
večer pokrikovali niečo po dánsky.
A nedeľa
bola super deň. Ale že ozaj. Bola som na mieste, ktoré nemôže žiadny správny
návštevník Dánska vynechať- v Legolande.
Legoland bol síce pôsobivý, ale
ešte viac ako z horských dráh, vodných atrakcií, úžasných Lego sôch a zmenšených
dánskych pamiatok postavených z Lega, som sa tešila zo svojej spoločnosti.
Bola som s mojou českou Kačenou. Ona by bola super aj keby nebola Češka,
ale fakt, že sa s ňou môžem rozprávať po slovensky ju posúva na stupnici
obľúbenosti ešte o kúsok vyššie. No ale to, že mi rozumie má občas aj
nevýhody, napríklad také, že o nej nemôžem napísať nič zlé, pre prípad, že
by toto čítala :P Ešte aj počasie nám na náš výlet vyšlo, na toto ročné obdobie
bolo až neobyčajne teplo a ani len nespŕchlo, čo bolo naozaj veľké
šťastie. Takže nedeľa bola celkovo na jednotku s hviezdičkou (alebo na 12,
ak známkujeme po dánsky :D).
Už pred pár
týždňami som prišla na to, prečo mi tu ten čas tak strašne rýchlo beží. Nie je
to len tým, že sa mám naozaj dobre, ale aj tým, že vždy mám v dostatočne blízkej
budúcnosti niečo, na čo sa veľmi teším. Už mám za sebou takmer dva mesiace, ale
mám pocit že som tu sotva päť týždňov. Ak to takto pôjde aj naďalej, ani sa
nenazdám a budem si baliť kufre. Bŕŕŕŕŕ, ale na to teraz radšej ani
nepomyslieť, veď mám pred sebou ešte deväť mesiacov, za ktoré zažijem kopu
vecí. A ak budú aspoň spolovice také dobré ako prvé dva, tak sa naozaj mám
na čo tešiť.
A keďže mi
už klipkajú oči a frekvencia môjho zívania sa stále zvyšuje, nezostáva mi
nič iné, len sa s Vami na dnes rozlúčiť a popriať Vám, aby ste do
októbra vykročili tou správnou nohou. Majte sa super ;)
Hej hej,
Čeky
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára