9.8.2013
Ahoj,
ak čítaš tento blog, pravdepodobne sa Ti nemusím predstavovať, ale ak ma náhodou nepoznáš, volám sa Katka Marčeková a budem sa Ti prihovárať ako Čeky.
Asi pred pol rokom som sa rozhodla stráviť rok v Dánsku ako exchange student prostredníctvo agentúry AFS a práve pred týždňom sa začal rok, o ktorom všetci tvrdia, že bude najlepší v mojom živote. Preto si dnes sadám k počítaču s cieľom napísať pár odsekov o mojich dojmoch, zážitkoch, skúsenostiach a o veľa iných veciach. Budem sa snažiť nájsť si čas každý piatok a napísať pár viet či už sa mi bude chcieť alebo nie. Keďže s rastúcim počtom otázok na moje dánske zážitky klesá moja nadšenosť pri písaní odpovedí, rozhodla som sa písať takto verejne, aby si to mohol prečítať každý, koho bude zaujímať ako sa tu mám. Ďalší dôvod prečo chcem písať je, že ak budem mať naozaj mega zážitky, tak sa chcem uistiť, že ich nezabudnem. A práve toto je spôsob ako si ich uchovať.
Dobre, dosť bolo kecov, poďme k veci.
2.8. 2013 prišla na Viedenské letisko jedna veľmi nevyspatá Katka v sprievode svojej najbližšej rodiny. Okrem únavy pociťovala mnoho rozdielnych, dokonca až navzájom sa vylučujúcich pocitov. Na jednej strane bola nervózna, obávala sa veľa vecí a bola smutná, lebo sa mala na rok rozlúčiť so svojimi najbližšími, ale na druhej strane sa veľmi tešila, lebo bola presvedčená o tom, že ju čaká najväčšie dobrodružstvo v jej doterajšom živote. Plná očakávaní sa naposledy rozlúčila s tými, ktorí jej budú chýbať najviac a vydala sa za dobrodružstvom. Sprevádzaná Slovenkou, Rakušankou a dvomi Maďarmi sa dopravila do Kodane, kde ich čakali dobrovoľníci, ktorí ich spolu s pár ostatnými študentami odviezli na miesto, kde sa konal camp.
Camp, to je taká cool vec, kde sa stretnú všetci výmenní študenti, ktorí idú do tej istej krajiny a domáci dobrovoľníci, ktorí boli kedysi na výmene im rozprávajú o školách, o rodinách, o mládeži a o kope iných užitočných vecí. Tento rok sa konal najväčší camp v histórii Dánska- bolo nás tam okolo 210 výmenných študentov z celého sveta a 40 dánskych dobrovoľníkov. A bolo to fakt mega! (Až na jedlo, varili nám tam typické dánske veci a tie boli, ako to tak pekne povedať, proste fakt zlé) Okrem užitočných rád som si odtiaľ odniesla kopu spomienok a zážitkov a spoznala som tam veľa skvelých ľudí. A ešte som bola prekvapená ako to mali zvládnuté organizačne, to na mňa ozaj zapôsobilo. Všetko tam bolo proste parádne!
No ale bolo tam až tak dobre, že 5.8. (slovom pondelok), v deň kedy sme sa mali konečne stretnúť s našimi rodinami, sa mi odtiaľ vôbec, ale vôbec nechcelo odísť. Vo vlaku sme boli všetci veľmi nervózni. Po vystúpení z vlaku (čo bola asi najnáročnejšia časť dňa, lebo nás bolo veľa, mali sme tisíc kufrov a uličky boli úzke), ktorým sme spôsobili asi 10 minútové meškanie, sme sa len nervózne obzerali po nástupišti a hľadali tváre, ktoré sme poznali z fotiek.
Po nájdení mojich Dánov, podaní si rúk s miestnym AFS šéfom a povinnej "rodinnej" fotke sme sa konečne pobrali domov. Cesta trvala asi 30 minút a príchode do novej pokojnej štvrte na okraji prímorského mestečka Horsens som vedela, že každú chvíľu sme doma. Po krátkej prehliadke krásneho nového domu sme vyšli na terasu a kecali. Len tak, o všetkom, o mne, o nich, o Slovensku, o Dánsku, o blbostiach. Išlo to super, moje obavy, že si nebudeme mať čo povedať mi pripadali absolútne nezmyselné. Po konečne dobrej večeri, výlete do obchodu a prechádzke po pláži som po náročnom dni padla mŕtva do postele.
Ďalšie dni som strávila väčšinou sama doma, lebo rodičia boli v práci a súrodenci na takom veeeeľkom festivale čo je tuto kúsok. Sama sa tomu čudujem, ale baví ma tu úplne všetko, vrátane absolútne bežných vecí- venčenie psov, pozeranie telky, nakupovanie potravín, jazdenie na bicykli, hranie kariet (vždy ma úplne rozbijú- nie som si istá, či sú takí dobrí alebo či mi nepovedali polovicu pravidiel),...
A úplne triviálne veci tu vôbec nie sú až tak triviálne. Napríklad nájdenie všetkého potrebného na raňajky mi zabralo kopec času a úsilia. Alebo cesta do mesta bola celkom dobrodružná, lebo som ju predtým absolvovala len raz a s mojím orientačným zmyslom som očakávala, že sa stratím za prvým rohom. Ale nestratila som sa. Zatiaľ.
Ale sú ozaj super, tí moji Dáni. Všetci sú milí, veľmi mi pomáhajú v čom len môžu. Rodičia sú takí vtipálci. Jediné, čoho sa obávam je, že či si to myslia aj oni o mne.
Dnes sme boli s mamou vybaviť nejakú byrokraciu v Aarhuse, to je tuto kúsok také veľké mesto. Zobrali sme so sebou aj Argentínčanku, ktorá je tu tiež exchange student. Bude chodiť do školy tam kam ja, tak sa teším, že sme sa spoznali. A vďaka príjemnej spoločnosti a návšteve pekného mesta som dnes mala ďalší pekný deň, ktorý zavŕšila moja prvá výhra v kartách, odkedy som v Dánsku.
Tak, to by bolo všetko k vyčerpávajúcemu úvodu, budúci týždeň sa mi už začne škola, tak budem môcť poreferovať o tom.
Na záver Ti ešte prajem, nech sa máš aspoň spolovice tak dobre ako ja :)
Čeky
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára